Vtedy som pochopil podstatnú vec- výstižne som poukazoval na talenty a osoby vedľa mňa iba preto, aby som sa tým ospravedlnil a vysvetlil, že dôvodom moje pasivity je absencia podobných vlastností.
Svet ilúzií je scestný viac, než sa bez hlbšieho premýšľania zdá. Je to svet, v ktorom človek žije a ktorý ho odvádza od reality. Prestáva si ceniť vlastnosti a podmienky, ktoré má, pretože ich nevie využiť, alebo si je istý, že s inými schopnosťami alebo talentami iných by dokázal oveľa viac. Všetko je to však predstava, ktorá veľa sľubuje, ale málo dáva, odtrhne človeka od života, aby ho tam späť hodila ako oklamaného a znechuteného, ako narkomana neustále viac túžiaceho po „inom svete", ale znova sa vracajúceho nazad. Niekedy nepostačí ani stĺp na vedľa chodníka.
Môže človek tvrdiť, že v konkrétnom čase a situácií nemá žiadne možnosti pre svoje uplatnenie natoľko, aby bol spokojný? Michel Quoist v knihe Konštrukcia človeka píše, že v človeku sa ukrýva veľa bohatstiev. Samozrejme, že „nevlastní všetky dary a nikto nemá dosť síl na to, aby sa pustil do všetkého, čo mu napadne. Ale v deviatich prípadoch z desiatich, vo všetkých oblastiach, na každej úrovni a za každých okolností by mohol urobiť omnoho viac, než robí."
Zaujímavý, ale až smiešne pasívny bol môj postoj so začiatkom vety KEBY. Komické opakovanie rovnakej vetnej konštrukcie. Nevedel som, že iba pri troške ticha a snahy všímať si maličkosti je možné dôjsť k vnímaniu vnútorného bohatstva. Tma ilúzie opadala a život sa stal zaujímavým a naplnený aj v podmienkach, v ktorých práve žijem.
Tie stĺpy niekedy poriadne pozastavia, ale zvyčajne ukážu správnejší smer... Na to sú.